Etické aspekty pri ošetřovaní onkologických pacientov vo výučbe študentov ošetrovatelstva

Súhrn:

Práca sestry na onkologii je náročná a preto si vyžaduje určité osobnostné vlastnosti, ktoré by sestra malá mať, ako sú schopnost „počúvat" chorého, empatia, altruizmus a prosociálne správanie. Předpokládá sa, že do určitej miery týmito vlastnostami disponuje už pri výběre svojho povolania, no dané vlastnosti získává v pregraduálnej přípravě v předměte ošetřovatelská etika.

Klučové slová: ošetřovatelská etika, onkologický pacient, schopnost „počúvat", altruizmus, prosociálne správanie

Problematika onkologických ochorení je závažným medicínským, ošetřovatelským, etickým ako i celospoločenským problémom. Sú na popredných miestach příčin smrti a patria k najvýznamnejším atribútom pracovnej neschopnosti a invalidity. Incidencia výskytu sa v poslednom období presúva do mladších věkových kategorií.

Nádorové ochorenie představuje nielen závažnú diagnózu, ale aj potřebu změny doterajšieho spósobu života, ktorá je často sprevádzaná změnou rolí chorého a sociálno-ekonomických pomerov.

Zhubne nádory majú dobré vyhliadky na vyliečenie len vtedy, ak sa nádor zachytí včas a lieči sa. Z tohto dóvodu sa pozornost odborníkov zameriava najma na rozvíjanie účinných preventivných metod, na skvalitnenie spósobov protinádorovej terapie a ošetrovania chorých. Starostlivost o onkologických pacientov je vo vačšine prípadov inštitucionalizovaná, preto je velmi dóležité, aby sestry a lekári zvládali starostlivost o ťažko chorých nielen odborné, technicky ale aj eticky (1).

Sestry sa v praxi málokedy stretávajú so sťažnosťami pacientov na realizáciu odborného výkonu. Častejšie sú sťažnosti adresované na nevhodné správanie, nedostatek úcty a respektu alebo pochopenia zo strany zdravotnického a ošetřovatelského tímu (4).

Ošetřovatelská starostlivost o onkologického pacienta je zameraná na kvalitu jeho života počas celého obdobia diagnostiky a liečby nádorovej choroby, v období progresie, zlyhávania životných funkcií v terminálnom stádiu choroby až po smrť pacienta.

Etický a psychosociálny rozměr ošetrovatelskej starostlivosti v onkologii má mimoriadne vážný podiel na úspešnej liečbe a kvalitě života onkologického pacienta. Poslanie ošetrovatelskej starostlivosti v onkologii si vyžaduje přípravu sestier na vysokoškolskej úrovni (5).

Uvědomujeme si význam vedenia študentov nielen k teoretickým vedomostiam, ale najma k praktickým skúsenostiam, komunikačným a etickým zručnostiam.

Za nosné považujeme vědomosti študentov z problematiky ošetrovania onkologických pacientov a profesionálneho přístupu k nim, ktoré získavajú na přednáškách v předmětech ako sú ošetrovatelstvo v onkologii, ošetřovatelská etika, komunikácia v ošetrovatelstve, psychológia v ošetrovatelstve a na klinických cvičeniach. Pri výučbe etiky vychádzame zo základnej myšlienky uvedenej v kodexe zdravotnického pracovníka:

„Posláním zdravotnického pracovníka je vykonávat zdravotnické povolanie svedomito, statečné, s hlbokým ľudským vzťahom k člověku, v súlade s právnymi predpismi, s dostupnými poznatkami lékařských vied, s biomedicínskymi védami a s prihliadnutím na technické a věcné vybavenie zdravotnického zariadenia, v ktorom sa poskytuje zdravotná starostlivost" (6).

Študenti sú vedení v ošetrovatelskej praxi k dodržiavaniu etických princípov, práv pacientov, kompetencií ohladom odovzdávania informácií, spósoboch komunikácie, atd. Očakávame, že tieto vědomosti by sa mali v praxi prejavit vo formě umenia „počúvať", empatie, altruizmu a prosociálneho správania, ktoré im umožnia vcítit sa do problémov onkologicky chorého pacienta a nájsť spósob komunikácie s ním. To všetko si vyžaduje i určité osobnostné předpoklady pre tuto prácu.

Sestra, která sa chce starat o onkologicky chorých pacientov, musí vedieť zaujat postoj k sebe samej. Preto by si malá položit otázku: Prečo chcem robit tuto prácu? V čom vidím zmysel svojho života? „Starostlivost o onkologicky chorých kladie nároky predovšetkým na citovú oblast a až potom na odborné znalosti" (1).

Schopnost počúvať znamená aktivně vnímat nielen to, čo nám chorý hovoří, ale aj ako to hovoří, pričom zároveň sledujeme jeho mimiku a pohyby. Móžeme teda povedať, že v komunikácii s chorým pacientem má významné miesto neverbálná komunikácia - pohladenie, podržanie za ruku, úsměv, ... (2).

Empatia znamená schopnost pochopit „vnútorný svět" chorého a vnímat problém jeho očami. Schopnost empatie patří do základných etických a komunikačných zručností (2).

Altruizmus pochádza z latinského alter - druhý, pričom súvisí aj s alius - iný, cudzí. Altruizmus je nezištný záujem a starostlivost o dobro druhého, na základe kterého je schopný vnímat potřeby chorého a pomáhat mu v núdzi.

Prosociálne správanie představuje činnost, s úmyslom pomoct alebo prospieť inej osobě bez toho, aby nositel tohto správania očakával nejakú odměnu. „Má rozmanité formy, od vyjadrenia sympatií až po krajné nasadenie života" (3). Termín prosociálne správanie v odbornej literatuře často splývá s termínom altruizmus a móžeme povedať, že pri ošetřovaní onkologických pacientov majú nezastupitelnú úlohu. Aby sestra vedela odhadnut mieru pomoci tažko chorému pacientovi, musí poznat specifika prežívania choroby pacientem.

Vačšina chorob sa vyvija postupné a ohlašuje sa spočiatku nespecifickými príznakmi, ktoré vzbudia pozornost chorého a uvažovanie o možnom ochorení. V tomto období rozoznávame:

• Prodromálne stádium, v ktorom sa objaví určitý dyskomfort alebo neurčité příznaky.
• 
  
• Dromálne stádium, ked pacient označí svoj stav ako chorobu. Táto etapa je dóležitá, pretože odkladanie návštěvy lekára spósobí premeškanie možností adekvátnej terapie.

V procese prijatia problémov, ktoré sa u chorého vyskytnu v súvislosti s ochorením rozoznávajú psychológovia niekolko adaptačných fáz, ktoré musia študenti poznat:

1. výkřik - citová reakcia člověka na podnět, událost, správu, která má často charakter paniky. Prejaví sa navonok plačom, hysterickou reakciou, depresiami, mdlobami až bezvědomím.
   
2. poprenie - citová reakcia vo formě apatie, kterou sa chorý snaží vytlačit z vedomia i povedomia všetko, čo sa týká ochorenia. Člověk koná, akoby sa nič nestalo, odmieta pravdu a vymýšla si argumenty, ktoré by mu pomohli poprieť skutečný stav. Prejaví sa únikom do nejakej náhradnej činnosti, móže byť přítomná apatia, rigidita myšlienkových postupov, selektívna nepozornost, izolácia, uzavretosť a pod.
   
3. intrúzia - nutkavé myslenie, v ktorom sa chorý neustále zaoberá svojim ochorením a myšlienkam sa nevie bránit
   
4. vyrovnanie - obdobie hladania alternativ a možností. Ide o proces adaptácie, ktorý vedie k zlahčeniu svojej situácie. Má zložku aktívnu, pri ktorej sa snaží zmeniť podmienky, okolnosti a situáciu vo svojom okolí a zložku pasívnu, pri ktorej prispósobuje seba samého zmenenej životnej situácii.
   
5. zmierenie - vedie k nájdeniu konečného riešenia vzniknutej krízovej situácie, pričom sa musí zmieriť s handicapom, ktorý mu ochorenie prináša (3).

V praxi sestra vstupuje do jednotlivých fáz tohto procesu, preto je potřebné, aby ich poznala a vedela posúdiť, že specifické správanie pacienta súvisí s určitou fázou prežívania vlastného utrpenia. Počas štúdia je študentem připomínaný fakt, že uvedenými fázami psychickej odozvy na závažné ochorenia prechádzajú aj rodinní příslušníci. Situácia móže byť závažná o to viac, ak ochorel dominantný člen rodiny, ktorý rodinu riadi a ekonomicky zabezpečuje.

V prvých dvoch štádiách chorý často trpí nedostatkom komunikácie zo strany blízkých alebo známých, lebo nevedia, ako komunikovat. Pretože sestra je s pacientem v kontakte najčastejšie, je to právě ona, komu „otvorí" svoje srdce (3).

Pri výučbe komunikácie sú študenti upozornění na poznatok, že pri kontakte s pacientom nevystačia s formou komunikácie, ktorú bežne používajú, ale musia používat profesionálnu komunikáciu. Obzvlášť to platí u onkologických pacientov, u ktorých si komunikácia vyžaduje určité skúsenosti a zrelú osobnost sestry.

Úroveň získaných teoretických vědomostí z předmětu ošetřovatelská etika možno u študentov merať róznymi spósobmi, no schopnosti načúvať chorému, empatie a altruizmu sa merajú ťažko. Preto ich výučba prebieha na cvičeniach, kde majú študenti možnost si uvedené schopnosti precvičovať na róznych úlohách a prostredníctvom životných príbehov, ktoré napísali choří pacienti. Až prax ukáže, do akej miery si študenti vědomosti osvojili a vedia ich používat v specifických situáciách.

Literatura:

1. Glasa, J., Šoltés, L.: Ošetřovatelská etika, Martin, Osvěta, 1998, 211 s., ISBN 80-217-0594-9
   
2. Kutnohorská, J.: Etika v ošetřovatelství, Praha, Grada,, 2007,163 s., ISBN 978-80-247-2069-2
   
3. Mráz, M.: Problém utrpenia a jeho riešenie v medicínskej etike, Trnava, Dobrá kniha, 1999, 133 s., ISBN 80-7141-301-1
   
4. Poledníková, L., Krištofová, E., Schmidtová, Z., Slamková, A.: Etické aspekty starostlivosti o starých a ťažko chorých, In: Ošetřovatelský obzor, ročník III., Bratislava, Herba, 2006, č. 3, s. 120-124, ISSN 1336-5606M
   
5. http://www.google.sk/search?hl=sk&cr=countrySK&client=firefox-a&channel=s&rls=org.mozilla:sk:official &hs=21u&q=pr%C3%Alca+sestry+na+onkol%C3%B3gii&start=20&sa=N
   
6. Vlček, V.: Lekárska etika, jej základné principy, In: Ošetřovatelský obzor, ročník IV., Bratislava, Herba, 2007, č. 3,79 s., ISSN 1336-5606

Kontaktná adresa:

Phdr. Andrea Lajdová

Trnavská univerzita

Fakulta zdravotnictva a sociálnej práce

Katedra ošetrovatelstva

Univerzitné námestie 1

917 01 Trnava

andrea.lajdova@truni.sk