Ošetrovateľstvo a ošetrovateľská starostlivosť

Nursing and nursing care

 Súhrn 

Ošetrovateľstvo ako mladý vedný odbor má v systéme zdravotnej starostlivosti svoje významne a nezastupiteľné postavenie. Autori v práci podávajú stručnú históriu troch vývojových období ošetrovateľstva - neprofesionálneho, charitatívneho a profesionálneho. Popisujú ošetrovateľstvo a ošetrovateľskú starostlivosť v súčasnosti, ktorá zaznamenala významné zmeny od druhej polovice 20. storočia. Rovnako podávajú históriu a základné kroky ošetrovateľského procesu. Napomoh sa venujú kvalite ošetrovateľskej starostlivosti ako aj základom pri jej určovaní. Postupne poukazujú aké znaky charakterizujú kvalitnú ošetrovateľskú starostlivosť. 

Kľúčové slová: Vedný odbor ošetrovateľstvo, ošetrovateľská starostlivosť, ošetrovateľský proces, kvalita ošetrovateľskej starostlivosti.

Summary 

Nursing as a young sciencehas in the health care system its important and irreplaceable role. Authors serve a brief  history of  the  three  epochs  of  the  nursing  -  unprofessional,  charitable and professional. They describe nursing and nursing care with theyrs currently recording significant changes since second half of the 20th century. Similarly, authors given the history and the basic steps of the nursing process. Finally they dealing to the quality of nursing care as well as to basics for its determination. Gradually authors indicate which features characterize the quality of nursing care. 

Key words: Science of nursing, nursing care, nursing process, the quality of nursing care.

„Spoločnosť sa posudzuje podľa toho,

ako sa stará o chorých a aký postoj k nim zaujíma.“ (Ján Pavol II.)

Úvod 

Človek strávi priemerne polovicu svojho života v práci, kde je vystavený rôznym faktorom pracovného prostredia (fyzikálne, chemické, biologické, fyziologicko-psychologické, psychosociálne a sociálno-ekonomické) ako i ďalších pracovných podmienok, ktoré môžu mať negatívny alebo pozitívny vplyv na jeho zdravie. Úlohou spoločnosti je vytvárať také podmienky, aby človek mohol svoju prácu vykonávať trvale, bez poškodenia zdravia a aby práca pozitívne vplývala na rozvoj jeho telesných a duševných schopností. V prípade, že sa zanedbávajú pracovné podmienky, pribúdajú pracovné úrazy, ochorenia, ktoré vznikli v dôsledku pracovných podmienok (ochorenia z povolania) a iné poškodenia zdravia, stúpa celková chorobnosť,  pracovná neschopnosť, znižuje sa produktivita práce, čo následne negatívne ovplyvňuje ekonomiku a kvalitu života celej spoločnosti. 

Poruchy svalov  a kostí  súvisiace s  pracovným  výkonom predstavujú  závažný  problém u zamestnancov nemocníc, predovšetkým v prípade ošetrovateľského personálu. Takéto poškodenia sa týkajú predovšetkým chrbta a ramena, čo môže byť v oboch prípadoch značne vyčerpávajúce. 

Ukázalo  sa,  že  ošetrovateľská  profesia  patrí  vo  vzťahu  k  bolestiam  dolnej  časti  chrta k najrizikovejším   povolaniam.   Primárnou   príčinou   vzniku   týchto   porúch   je   manipulácia s pacientom, ako dvíhanie, premiestňovanie a zmena pacientovej polohy. 

Väčšina sestier je nadmerne fyzicky a psychicky zaťažená z dôvodu neúmerného počtu pacientov  na  jednu  sestru  v  službe,  prevažne  imobilných,  nedostatočného  personálního a technického vybavenia na oddeleniach a práce v časovom strese. Ošetrovateľská starostlivosť poskytovaná metódou ošetrovateľského procesu nezvýšila úroveň poskytovanej ošetrovateľskej starostlivosti. Preťaženosť sestier negatívne vplýva na kvalitu poskytovanej ošetrovateľskej starostlivosti.

Ošetrovateľstvo a ošetrovateľská starostlivosť 

Ošetrovateľstvo je relatívne  mladý  vedný  odbor.  V  systéme  zdravotnej  starostlivosti má svoje významne a nezastupiteľné postavenie. Toto postavenie sa rodilo v priebehu zložitého vývoja  ľudskej   spoločnosti   vplyvom  náboženských,   kultúrnych,   sociálnych,   ekonomických a politických faktorov. Nemalú úlohu zohrali tiež vojny, rôzne vedecké objavy a niektoré osobnosti, ktoré si uvedomovali potrebu zmien a aj ich uskutočnili. V tomto procese získalo ošetrovateľstvo na odbornosti a kvalite. Ošetrovateľstvo dneška už neznamená len zabezpečiť všetky ordinácie lekára. Tento interdisciplinárny odbor sa zaoberá aj otázkami ochrany a podpory zdravia, rovnako jako aj zmierňovaním utrpenia a dôstojným umieraním (Kozierová, Erbová, Olivierová, 1995).

Stručná história ošetrovateľstva 

Z historického hľadiska  možno  ošetrovateľstvo  rámcovo  rozdeliť  do  troch  období na ošetrovateľstvo neprofesionálne, charitatívne a profesionálne. Neprofesionálne, prevažne laické ošetrovateľstvo – opatrovateľstvo, je historicky najdlhším obdobím. Človek opatroval doma sám seba, svoju rodinu a skupinu, alebo sa tejto úlohy zmocňovali ľudoví liečitelia. Dominujúce postavenie v ošetrovateľskej starostlivosti zaujímali ženy. Vedomosti, skúsenosti a zdedené múdrosti si odovzdávali ústne z pokolenia na pokolenie. Na liečenie a ošetrovanie používali prírodné  zdroje  –  vodu,  slnko,  bylinky.  Bolo  to  obdobie  prírodného  a  kultovo  –  magického liečiteľstva  v  závislosti  od  kultúrnych,  náboženských  a  sociálnych  podmienok.  Charitatívne ošetrovateľstvo sa začalo rozvíjať v stredoveku spolu s kresťanstvom. 

Orientovalo sa na starostlivosť o špecifické skupiny ľudí, predovšetkým chorých, chudobných, opustené deti a jedincov odkázaných na pomoc iných. Rozvoj charitatívneho ošetrovateľstva úzko súvisí so zakladaním mníšskych rádov, kláštorov, útulkov, hospicov nemocníc (Farkašová, 2005, s. 23). Útulky a špitály vznikali väčšinou pri kláštoroch. Ošetrovateľská starostlivosť v kláštoroch mala nesmierny význam hlavne v obdobiach epidémií, ktoré sa počas stredoveku vyskytovali pomerne často. Cirkev sa stala nositeľkou stredovekej liečiteľskej vzdelanosti. Charakteristická pre toto obdobie bola spojitosť funkcie duchovnej a liečiteľskej. K jej osamostatneniu došlo až oveľa neskoršie. Postupne sa do starostlivosti o chorých zapájali aj laici a príslušníčky vysoko  postavených spoločenských vrstiev. Medzi najznámejšie patrili: Fabiola, ktorá založila prvý špitál v Ríme, Anežka Přemyslovna a Alžbeta Durínska (Kafková, 1992). Na Slovensku prvý kláštorný  útulok  založili  pravdepodobne  Benediktíni  okolo  roku  1000  – při kláštore sv. Hypolita na vrchu Zobor nad Nitrou. Na území mesta Bratislavy vznikol prvý kláštorný hospic v roku 1095 a zriadili ho Antoniti, ktorých si povolal kráľ Ladislav. Ošetrovateľstvo v tomto období sa zameriavalo predovšetkým na uspokojovanie najzákladnejších potrieb života, teda na zabezpečenie prístrešia, poskytnutie stravy, na hygienu, duchovnú podporu a neskôr aj na liečiteľskú starostlivosť. Charitatívne ošetrovateľstvo ovplyvnilo vývoj a ďalšie zameranie ošetrovateľstva a ošetrovateľského vzdelávania na niekoľko storočí a pôsobí až dodnes. Profesionálne ošetrovateľstvo sa nesporne spája s menom Florence Nightingaleovej, vďaka ktorej sa stalo humánnym a odborným povolaním. Hoci začiatok tohto obdobia ošetrovateľstva úzko súvisí  s  týmto  menom,  určitá  profesionálna  príprava,  ktorú  vyžadovalo  fungovanie  nemocníc a verejného zdravotníctva, už existovala aj predtým. V nemocniciach ošetrovali chorých školené rehoľné sestry a civilné ošetrovateľky. Na profesionalizáciu  ošetrovateľstva mali veľký  vplyv predovšetkým tri významné osobnosti: Florence Nightingaleová, ruský chirurg Nikolaj Ivanovič Pirogov a o Henri Dunant.

Florence Nightingaleová (1820 – 1910) sa pokladá za zakladateľku profesionálneho ošetrovateľstva a zároveň za prvú teoretičku v ošetrovateľstve. Jej štyri zásady – čistota, dobré a vľúdne zaobchádzanie, dostatočná výživa a prívetivé slovo – sa na dlhé obdobie stali mottom aj kritériom ošetrovateľskej starostlivosti. Vytvorila základy ošetrovateľského vzdelávania, pretože sa pričinila v roku 1860 o vznik prvej ošetrovateľskej školy na svete pri nemocnici sv. Tomáša v Londýne. V  roku 1860 vydala knihu Poznámky o ošetrovateľstve, ktorá bola v roku 1874 preložená do siedmych jazykov včítane češtiny. Presadzovala ošetrovateľstvo ako autonómne povolanie. Dáma s lupou, ako ju volali ranení vojaci, sa stala pre verejnosť symbolom ošetrovateľstva. Deň jej narodenia – 12. máj – bol vyhlásený za Medzinárodný deň sestier (Gulášová, 2004).

Nikolaj  Ivanovič  Pirogov  (1810  –  1881)  prvýkrát  pripravil  pre  ošetrovanie  ranených v Krymskej vojne ako ošetrovateľky ženy.

Henri Dunant (1828 – 1910) bol švajčiarsky kupec. V bitke pri Solferine zriadil lazaret a na pomoc raneným vojakom zmobilizoval dobrovoľníkov z radu civilného obyvateľstva. Z jeho iniciatívy  vznikla   v   roku   1863   Medzinárodná   organizácia   Červeného   kríža   zameraná na poskytovanie prvej pomoci raneným (Gulášová, 2004). 

Pre slovenské ošetrovateľstvo má praktický aj symbolický význam založenie Lekárskej fakulty v roku 1770 na pôde jezuitskej univerzity v Trnave, ktorá vznikla už v roku 1635. Ošetrovateľské vzdelávanie prebiehalo popri práci, mladší sa učili od starších a skúsenejších. Profesionalizáciu  slovenského  ošetrovateľstva  ovplyvňovali  spoločenské,  ekonomické,  sociálne a kultúrne podmienky, stav  zdravia,  demokracie,  humanizmu,  úroveň  zdravotnej  starostlivosti, ale aj práv národa na vzdelanie. Koncom 19. storočia prežívalo Slovensko obdobie sociálneho nedostatku a  národného  útlaku.  Ošetrovateľská  starostlivosť  bola  v  tomto  období  orientovaná na činnosti v nemocniciach a  na  primárnu zdravotnú starostlivosť. V nemocniciach ošetrovali chorých za veľmi nepriaznivých podmienok rádové a civilné ošetrovateľky, spravidla zaškolené. Pracovali podľa potreby. Ústavné ošetrovateľstvo sa orientovalo na uspokojovanie potrieb chorých, asistenciu pri niektorých lekárskych výkonoch a na zabezpečovanie prevádzky oddelení. V rámci primárnej zdravotnej starostlivosti sa vytvorili podmienky predovšetkým pre pôrodné baby. Profesionálne ošetrovateľstvo bolo len v  začiatkoch,  no  kvalifikovaná  ošetrovateľská  činnosť bola potrebná nielen v nemocniciach, ale aj na sociálne, kultúrne a zdravotne zaostalom vidieku Slovenska. 

Priekopníčkou ošetrovateľstva na Slovensku bola Janka Hrebendová. Od manžela lekára si osvojila základné liečiteľské poznatky. V polovici 19. storočia na kopaniciach v okolí Myjavy organizovala pre ženy kurzy ošetrovania rán a obväzovania. Bola tiež prvou organizátorkou ošetrovania ranených na bojisku v roku 1848 pri záchrane slovenských dobrovoľníkov. 

Až v roku 1874 vznikla v Prahe prvá ošetrovateľská škola v Rakúsko – Uhorsku. Trvala len do roku 1881. V roku 1914 vydalo rakúske ministerstvo vnútra nariadenie, že ošetrovateľky majú byť vzdelávané v dvojročných ošetrovateľských školách. Absolventky končili štúdium souškou s titulom „diplomovaná ošetrovateľka“. V zmysle  tohto nariadenia bola  v Prahe v roku 1916 založená  civilná  ošetrovateľská  škola,  ktorá  významne  ovplyvnila  ošetrovateľské  vzdelávanie a prax na území Slovenska (Gulášová, 2005). 

Jednotný systém výchovy a vzdelávania sa vytvoril až po roku 1948. Ošetrovateľské školy sa začlenili medzi stredné odborné školy prevažne ako stredné zdravotné školy s maturitou. V roku 1960 vzniklo vysokoškolské vzdelávanie na Karlovej univerzite v Prahe a Komenského univerzite v Bratislave ako medziodborové štúdium na lekárskej a filozofickej fakulte, kombinácia psychológia – pedagogika a ošetrovateľstvo. V roku 1960 vznikol Ústav pre ďalšie vzdelávanie stredných zdravotníckych pracovníkov, ktorý rozvíjal pomaturitné špecializačné štúdium. Po roku 1992 sa zlúčil s Inštitútom pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov. Výsledkom ich ostatnej transformácie je vznik Slovenskej zdravotníckej univerzity v roku 2002 s Fakultou ošetrovateľstva a zdravotníckych štúdií, ktorá zabezpečuje spolu s ďalšími vysokými školami vysokoškolské vzdelávanie sestier v zmysle požiadaviek Európskej únie.

Ošetrovateľstvo a ošetrovateľská starostlivosť v súčasnosti 

Od druhej polovice 20. storočia ošetrovateľstvo na celom svete prekonáva významné zmeny. Stredobodom záujmu sa postupne stáva človek so svojimi individuálnymi potrebami a problémami, ktoré vznikajú, alebo sa menia chorobou. Súčasné ošetrovateľstvo sa zameriava predovšetkým na:

•  udržanie a podporu zdravia
•  vrátenie zdravia a rozvoj sebestačnosti
•  zmierňovanie utrpenia nevyliečiteľne chorých
•  zabezpečenie dôstojného a pokojného umierfania

Na Slovensku sa až po roku 1989 začalo s celkovými zmenami v rezorte zdravotníctva, ktoré neobišli ani sestry a pôrodné asistentky. Po viacerých pokusoch, ktoré z rozličných dôvodov buď zlyhali, alebo sa uplatnili iba čiastkovo, došlo aj v oblasti ošetrovateľstva k určitému pokroku. O tom svedčí Koncepcia ošetrovateľstva schválená a prijatá v roku 1994, Koncepcia agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti, schválená a prijatá v roku 1995 a napokon Národný plán rozvoja ošetrovateľstva v Slovenskej republike, ktorý bol schválený v januári 1997 Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky. Plán rozvoja ošetrovateľstva vychádza z programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky a je zameraný na zmenu zdravotného systému a na podporu ošetrovateľstva ako samostatného vedného odboru.

 Ošetrovateľstvo  sa  v  praxi  realizuje  ako  ošetrovateľská  starostlivosť.  Poskytuje v štátnych   a   neštátnych   zdravotníckych   a   sociálnych   zariadeniach,   v domácnostiach a komunitách.  Chápe  sa  ako  odborná  činnosť  zameraná  na  zachovanie,  upevňovanie a obnovu zdravia jednotlivcov i skupín. 

Vykonávajú ju sestry, a to samostatne, na základe indikácie lekára a v spolupráci s lekárom ako: 

• komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť
• špecializovanú ošetrovateľskú starostlivosť
• základnú ošetrovateľskú starostlivosť 

Komplexná ošetrovateľská starostlivosť sa ako plánovaná a organizovaná činnosť realizuje výlučne metódou ošetrovateľského procesu, ktorý umožňuje stanoviť zameranie a štruktúru poskytovanej ošetrovateľskej starostlivosti tak, aby zodpovedala zdravotným potrebám a stavu jedinca, rodiny, spoločnosti a riešila ich biopsychosociálne problémy. Komplexná ošetrovateľská starostlivosť identifikuje aktuálne a potenciálne zdravotné problémy, stanovuje priority ošetrovateľstva a definuje špecifickú zodpovednosť a autonómiu sestier pri jej poskytovaní.

Špecializovaná ošetrovateľská starostlivosť je spravidla súčasťou komplexnej ošetrovateľskej starostlivosti a  je  zameraná  na  vysoko  odborné  ošetrovateľské  činnosti vo vymedzených užších špecializačných odboroch. 

Základná ošetrovateľská starostlivosť je zameraná na menej náročné činnosti vykonávané v štandardných podmienkach, najmä na starostlivosť o hygienu, stravovanie, vylučovanie,  sledovanie  fyziologických  funkcií  a  telesnej  aktivity  pacientov,  starostlivosť o prostredie, pomôcky, ako aj na pomocné, prípravné, dokončovacie a administratívne práce (Kozierová, Erbová, Olivierová, 1995).

Ošetrovateľský proces 

Ošetrovateľský proces je nástroj, metóda profesionálneho ošetrovateľstva tak, ako liečebný proces nástrojom medicíny a vzdelávací proces nástrojom pedagogiky. 

Prvé  písomné  dokumenty  o  ošetrovateľskom  procese  sa  objavili  v  USA  v  polovici 50.rokov, kedy v roku 1955 Lýdia Hall po prvý raz použila výraz „ ošetrovateľstvo je proces“. Ošetrovateľský proces je systematický, problémy riešiaci a problémom predchádzajúci prístup k ošetrovaniu, ktorý v sebe zahŕňa akceptáciu práv klienta na individualizovanú starostlivosť, podľa možnosti aj účasti na nej, vrátane rozhodovania. Je to racionálna metóda plánovania a poskytovania ošetrovateľskej starostlivosti (Kozierová, Erbová, Olivierová, 1995).

Skladá sa z nasledujúcich krokov: 

Posudzovanie – zahrnuje zber, overovanie a triedenie údajov o zdravotnom stave pacienta a jeho potrebách. 

Diagnostika – vyúsťuje do sesterskej diagnózy, ktorá predstavuje záver o potenciálnom či 

Plánovanie – zahrňuje sériu krokov, počas ktorých si sestra i pacient vytyčujú priority, zaznamenávajú  ciele  a  očakávané  výsledky,  tvoria  písomný  plán  starostlivosti  na  odstránenie či obmedzenie zistených problémov pacienta a koordináciu starostlivosti poskytovanej všetkými členmi zdravotníckeho tímu. 

Realizácia – znamená implementáciu ošetrovateľského plánu, v tejto fáze sestra pokračuje v zhromažďovaní údajov.

Vyhodnotenie – ide o posúdenie odpovede pacienta na ošetrovateľské výkony (Musilová 1993).

Všetky kroky ošetrovateľského procesu sledujú skvalitnenie ošetrovateľskej starostlivosti a v konečnom dôsledku spokojnosť pacienta. Legislatívne podmienky pre zavedenie ošetrovateľského procesu do praxe sa vytvorili už v roku 1994 prijatím zákona NR SR c. 277/1994 o zdravotnej starostlivosti a prijatím zákona NR SR c. 311/2002 o povolaní sestry. Cieľom zavedenia ošetrovateľského procesu do praxe, ako metódy práce sestry, je posunúť sestru bližšie k pacientovi a jeho potrebám.

Kvalita ošetrovateľskej starostlivosti 

Definovať kvalitu ako takú nie je ľahké. Je to možno preto, že kvalita nepredstavuje len súbor metód, techník a pracovných postupov, ale v modernom kontexte je vnímaná ako filozofia úzko spojená s organizačnou kultúrou. Kvalita závisí tiež od vlastností ako sú hodnoty, správanie a postoje zamestnancov. Prvá organizácia, ktorá bola v USA uznávaná ako autorita definujúca kvalitnú starostlivosť v rámci zdravotníckych organizácií stanovila deväť stupňov kvalitnej starostlivosti:

• dostupnosť starostlivosti
• primeranosť starostlivosti
• kontinuita starostlivosti
• efektivita starostlivosti
• pôsobivosť starostlivosti
• účinnosť starostlivosti
• pohľad pacienta
• bezpečnosť prostredia starostlivosti
• včasnosť starostlivosti

Požaduje, aby každá organizácia zdravotníckej starostlivosti definovala kvalitu pomocou týchto stupňov a z pohľadu klientov a zákazníkov organizácie. Rastúcimi nárokmi na kvalitu zdravotnej starostlivosti zvyšujú sa aj kritéria na kvalitu ošetrovateľskej starostlivosti, ktorá je jej neoddeliteľnou súčasťou.

Kritériá kvality ošetrovateľskej starostlivosti sú: 

•  prístupnosť pre všetkých, ktorí starostlivosť potrebujú
•  komunikatívnosť pre interakciu medzi sestrou a pacientom
•  kompetentnosť ošetrovateľského tímu
•  zdvorilosť k pacientom, ich rodinám a skupinám
•  spoľahlivosť ošetrovateľskej starostlivosti poskytovanej na základe najnovších poznatkov
•  vnímavosť sestier na potreby a požiadavky pacienta· bezpečnosť poskytovanej starostlivosti pre pacienta

Základom pri určovaní kvality by vždy mala byť spokojnosť pacienta a mala by obsahovať určité prvky kvalitnej ošetrovateľskej starostlivosti.

 Podľa Medzinárodnej rady sestier (ICN) kvalitná ošetrovateľská starostlivost 

• vyúsťuje do najväčšieho možného zlepšenia zdravia za čo najkratší čas
• kladie dôraz na prevenciu a liečbu v rannom štádiu
• poskytuje sa načas bez zbytočných odkladov
• snaží sa dosiahnuť informovanú spoluprácu a účasť pacienta
• založená na vedeckých princípoch, na využívaní primeraných technológií a profesionálnych zdrojov
• vyznačuje sa záujmom o pacienta s cieľom odstrániť úzkosť, stres, záujmom o jeho dobrý telesný a duševný stav
• je dostatočne  zdokumentovaná  v  záujme  kontinuity  starostlivosti  a  jej  podrobného vyhodnocovania

Na  zabezpečovaní  kvality  ošetrovateľskej  starostlivosti  sa  musia  aktívne  zúčastňovať aj sestry.  Zabezpečovanie  kvality  je  nepretržitý  proces,  ovplyvnený  praktickými  poznatkami z oblasti  ošetrovateľstva   a   vedeckými   pokrokmi   medicíny.   V   mnohých   prípadoch   to, čo sa považovalo za kvalitné pred rokmi, je dnes nedostatočné. Sestry preto v záujme zachovania kvality musia neustále prehodnocovať poskytovanú ošetrovateľskú starostlivosť a prijímať zmeny. Podmienkou pre dosiahnutie kvalitnej ošetrovateľskej  starostlivosti  je  objektivizácia  kvality. Pod objektivizáciou sa rozumie určenie znakov kvality. Kvalitná starostlivosť je dynamická koncepcia s  mnohými  dimenziami,  ktoré  smerujú  k  dosiahnutiu  požadovanej  úrovne  kvality. Za kvalitnú sa považuje starostlivosť, ktorá je relevantná v danom stave pacienta, je pre pacienta prínosom, je efektívna v zmysle využitia zdrojov, presne dokumentovaná a maximálne ohľaduplná (LEMON). 

Kvalitnú ošetrovateľskú starostlivosť charakterizujú tieto znaky: 

• v  krajine,  v   konkrétnom   zdravotníckom   zariadení   existuje   jasná   koncepcia ošetrovateľstva 

• ošetrovateľská starostlivosť sa poskytuje metódou ošetrovateľského procesu 

• ošetrovateľská starostlivosť je odvodená od potrieb pacienta 

• pri poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti sa rešpektujú práva pacienta 

• práca pri poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti je tímová 

• ošetrovateľský tím je odborne pripravený a dobre motivovaný 

• ošetrovateľský tím si stanovuje reálne ciele 

• ošetrovateľský tím dodržiava profesionálny etický kódex 

• ošetrovateľská starostlivosť sa poskytuje na základe najnovších vedeckých poznatkov 

• do ošetrovateľskej starostlivosti sú zapojení pacienti, prípadne aj rodinní príslušníci 

• existuje účinná medziodborová spolupráca (Kozierová, Erbová, Olivierová, 1995)

Záver

 Poskytovanie kvalitnej ošetrovateľskej starostlivosti je  podmienené kvalitnou ošetrovateľskou praxou a jej miestom v celkovom systéme starostlivosti. Kvalitná starostlivosť býva spravidla vyjadrená v štandardoch, podľa nich sa potom ošetrovateľská starostlivosť posudzuje. 

Sekcia zdravotnej starostlivosti MZ SR vypracovala Rámcové procesuálne štandardy ošetrovateľských výkonov. Tieto štandardy sú určitými odporúčanými podkladmi pre tvorbu lokálnych procesuálnych štandardov.

Ošetrovateľský štandard predstavuje dohodnutú profesijnú úroveň kvality, určuje záväznú normu pre kvalitnú ošetrovateľskú starostlivosť, umožňuje objektívne hodnotenie poskytovanej ošetrovateľskej starostlivosti. Štandardy sú dôležité nie len pre sestry, ale aj pre pacienta, ktorý bude jednoznačne vedieť na akú starostlivosť má zákonné a morálne právo a že nebude poškodený nedostatočne poskytnutou ošetrovateľskou starostlivosťou. 

Neoddeliteľnou súčasťou každého štandardu je kontrolný list – ošetrovateľský audit, ktorý obsahuje metódu monitorovania kritérií štruktúr.

Použitá literatúra: 

1. Farkašová, D. et al. 2005. Ošetrovateľstvo teória. Martin, Osveta, 2005 
2. Gulášová, I. 2005. Úvod do histórie ošetrovateľstva. Kontakt. České Budějovice, 2005. str. 47-52, ISBN 1212-4117 
3. Gulášová, I. 2004. Reformátorka ošetrovania. Historická revue.roč. XV., č. 7-8, str. 12
4. Gulášová, I. 2004. História Červeného kríža. Historická revue.roč. XV., č. 7-8, str. 13
5. Kafková, V. 1992. Z historie ošetřovatelství . Brno IDV ZP, str. 104-110
6. Kozierová, B., Erbová, B., Olivierová, R. 1995. Ošetrovateľstvo 1. a 2. diel. Martin, Osveta, 1995, 1473 str., ISBN 80-217-0528-0 
7. Musilová, M. 1993. Vybrané kapitoly z ošetrovateľstva. Martin, Osveta, 1993