Význam rodiny a svojpomocných skupín pacienta s onkologickým ochorením

Súhrn

 Všade tam, kde muž  a žena žijú spolu, spoločne  hospodária  a vychovávajú deti, hovoříme o rodine. Rodina je založená na manželstve, ktoré predstavuje vzájomný vzťah muža a ženy spoločnosti rodina plní tieto funkcie: biologickú - reprodukčnú, ekonomickú (produkčnú), psychohygienickú a emocionálnu, výchovnú (edukačnú), ochrannú, socializačnú a odpočinkovo – regeneračnú funkciu. Rodina môže byť vo forme úplnej, neúplnej, zmiešanej. Novou formou je tzv. komunálna rodina. Svojpomocné skupiny spoločným prežívaním situácii a vzájomnou emocionálnou podporou nachádzajú jednoduchšie riešenie svojho zložitého zdravotného alebo sociálneho stavu. Ich hlavnou zásadou je: „pomáhaním druhému pomáham i sebe“. Na základe informácii o klientovi sestra má posudzovať možnosti pomoci od účinnej a dostupnej svojpomocnej skupiny. Tieto skupiny sú osobitne dôležité pre pacientov s onkologickým ochorením, napr. po kolostómii alebo po mastektomii.

 Kľúčové slová: Rodina, funkcie rodiny, svojpomocná skupina

 Summary

 If we describe a man with a woman living  together  and nurturing  their  children, we talk in every case about  the  family.  The  family  is  based  on  the  matrimony  – and the matrimony is based on mutual relation of men and woman. The function of family in the society is biological – reproductive, economical, psychohygienical, emocional, educational, protective,  relax  and  regenerative.  The  family  can  exist  in  the  copmplete or incomplete form, mixed form in the case of divorced members.. The communal family is the new  model  without  the  matrimony.  Self  helping  community:  These  groups  live in common situation together, giving their membersmutual emotional support, searching simplier resolutions of their problem or social status. The main idea is: If I help anybody else, I help myself. The nurse – knowing about patient situation - is to consider the possibility to ask for help from any established self-helping community for the patient who would need this form of help. Self helping community is especially important in case of oncological disease – for example people with colostomy or women who underwent mastectomy.

Key words: family, family function, self helping community

 Úvod

 Rodina je prirodzenou sociálnou skupinou, základnou bunkou spoločnosti. Všade tam, kde muž a žena žijú spolu, spoločne hospodária a vychovávajú deti, hovoríme o rodine. Rodina je založená na manželstve, ktoré predstavuje vzájomný vzťah muža a ženy. Dôležitá je stabilita manželského vzťahu, teda jeho trvácnosť až do smrti jedného z manželov.

 Rodina môže vytvoriť najvhodnejšie podmienky pre zdravý duševný a telesný vývoj dieťaťa. V rodine dieťa získava model svojich budúcich vzťahov k ľuďom, názorov, správania sa, návykov atď. Rodičia a rodina so svojimi podmienkami života kladú základy detskej osobnosti.

 Ochorením rodinného príslušníka sa rodina dostáva do situácie, ktorá môže ovplyvniť jej fungovanie, môže rodinu zjednotiť ale aj narušiť. V tomto období majú možnosť členovia rodiny posilniť rodinné hodnoty, vzájomnú oddanosť.

 Svojpomocné skupiny sú malé skupiny dobrovoľne sa združujúcich ľudí s podobnými zdravotnými a životnými problémami. Spoločným prežívaním situácii a vzájomnou emocionálnou podporou nachádzajú títo ľudia jednoduchšie riešenie problému.

Rodina ako komunita

 Rodina  je  sociálna  skupina  zložená  z dvoch  alebo  viacerých  osôb  žijúcich  spolu v jednej domácnosti, ktoré sú spojené manželskými, pokrvnými alebo adoptívnymi zväzkami.

 Komunita  -  od  communitas  =  spoločenstvo.  V  najvšeobecnejšom  význame  ide o skupinu ľudí, ktorí žijú v určitom vymedzenom priestore, kde vykonávajú každodenné aktivity  a  obvykle   tvoria  autonómnu  jednotku.  Komunitu  v  našom  ponímaní  chápeme na princípe spolupatričnosti. Je to miesto, kde je človek rád, ktoré je jeho pravým domovom. V prípade núdze môže člen komunity počítať s pomocou iných. Vo vnútri komunity si ľudia navzájom rozumejú, ak vznikne problém „členovia“ spoja svoje sily a vysporiadajú sa s ním. Komunita má svoju atmosféru, svoje spôsoby komunikácie, svoje hranice, ktoré môžu byť viac či menej priepustné voči okoliu (Kozierová et al.,1995).

 Rodina má veľa foriem a podôb, najjednoduchšie ju môžeme rozdeliť:

Úplná a neúplná rodina

 Úplná  rodina  je  reprezentovaná  oboma  manželskými  partnermi,  otcom,  matkou a ich potomstvom.

 Príčinou vzniku neúplnej rodiny je napr. smrť  manželského  partnera,  odlúčenie alebo rozvod manželov, narodenie dieťaťa slobodnej matke, alebo adopcia dieťaťa slobodným mužom či ženou (Kozierová et al.,1995 s. 686).

Zmiešaná rodina

 Takáto rodina vzniká vtedy, keď do novej rodiny prichádzajú buď obaja partneri alebo jeden z nich s dieťaťom (deťmi) z predchádzajúceho manželstva. Samozrejme, že mladí rodičia mávajú aj ďalšie deti, ktoré sa im narodia počas ich vzájomného zväzku. Rodina, v ktorej žije s deťmi ich vlastný aj nevlastný rodič, sa označuje aj ako „stupňová“ rodina (Kopecká, Kopecký,1998 s. 53).

Nedospelí rodičia

 Stále častejšie sa stretávame aj so situáciou, keď do manželstva vstupujú príliš mladí ľudia, zakladajú  si  vlastné  rodiny.  Ide  o adolescentov,  ktorí  sú  ešte  sami  nepripravení na zložité situácie, sú postavení do role rodiča (Kopecká, Kopecký,1998 s. 52).

Komunálna rodina

 Najnovším trendom rodinnej alternatívy je spolunažívanie nespríbuznených jedincov v spoločnej domácnosti, ktorí tvoria novú rodinnú jednotku. Mnohí ľudia začínajú žiť spolu preto,  lebo  potrebujú  spoločnosť  (napr.  vdovec  a vdova). Túto  formu  spolužitia  si volia aj mnohé mladé páry ešte pred uzavretím manželstva. Niektorí preto, lebo sa nechcú dlhodobo viazať, iní zasa preto, že si chcú vyskúšať svoj vzájomný vzťah (Kopecká, Kopecký, 1998 s. 52-53).

Úlohy rodiny

 Voči svojim členom  a aj  celej spoločnosti  rodina  plní  tieto funkcie: biologickú - reprodukčnú, ekonomickú (produkčnú), psychogienickú a emocionálnu, výchovnú (edukačnú), ochrannú, socializačnú a odpočinkovo – regeneračnú funkciu.

Biologická      -    reprodukčná funkcia patrí  k najdôležitejším funkciám  rodiny.

Zabezpečuje pokračovanie rodu, produktívnych síl pre spoločnosť.

Ekonomická funkcia - spočíva v zabezpečovaní každodenného chodu domácnosti, v uspokojovaní základných biologických potrieb.

Výchovná funkcia - spočíva v starostlivosti rodiny o detí. Jej úlohou je vytvárať zdravé výchovné prostredie. Zahŕňa modely správania, uplatňovanie rolí otca a matky, ovplyvňuje kvalitu osobnosti.

Psychohygienická a emocionálna funkcia - dáva pocit istoty, bezpečia a citovej rovnováhy. Pri plnení tejto funkcie sú dôležité citové väzby, vzťahy medzi rodičmi a deťmi, ale aj súrodencami.

Ochranná funkcia -  spočíva v ochrane zdravia detí, v ochrane pred negatívnymi sociálnopatologickými javmi.

Socializačná funkcia -  prostredníctvom rodiny sa  dieťa  pripravuje  na  začlenenie do spoločnosti ako jej právoplatný člen.

Odpočinkovo - regeneračná (rekreačná) funkcia - spoločnosť od rodiny očakáva, že vytvorí  prostredie,  v  ktorom  dieťa  uplatní  svoje  záujmy,  bude  ich  naďalej  rozvíjať v prospech individuálneho rozvoja (Kozierova et al.,1995).

Sociológia rodiny

 Rodina je základný sociálny systém. Je skupina ľudí, ktorí sú spojení príbuzenskými vzťahmi a dospelí členovia sú zodpovední za výchovu detí. Manželstvo môžeme definovať ako sociálne akceptovaný a formálne uzatvorený zväzok dvoch dospelých jedincov.

Rozlišujeme tri typy manželstva:

Monogamia: manželstvo jedného muža a jednej ženy.

Polygamia: manželstvo jednej osoby s niekoľkými osobami. Má 2 podoby:

• polygýnia -    manželstvo      1    muža     s viacerými   ženami                       = mnohoženství
• polyandria -    manželstvo      1    ženy     s viacerými   mužmi                       = mnohomužstvo

Skupinové  manželstvo:   manželstvo   niekoľkých   mužov   s niekoľkými   ženami je zriedkavé.

Sociológovia rozlišujú typy rodiny podľa troch kritérií:

 Forma usporiadania  rodiny  -  podľa  toho  aké  príbuzenské  zväzky  v nej  prevládajú, či základom usporiadania rodiny je manželský partner, alebo príbuzenské vzťahy, nukleárna alebo rozšírená rodina. V nukleárnej rodine sú vzťahy založené na manželských vzťahoch a ich potomkoch, pričom pokrvní príbuzní manželov sú druhoradí. V rozšírenej rodine tvoria základ rodinných vzťahov pokrvní príbuzní a partneri sú druhoradým prvkom.

 Vzor autority v rodine - hierarchia moci a prestíže v rodine je prevažne v rukách muža - hovoríme o patriarchálnej rodine. Ak je moc v rukách ženy, hovoríme o matriarchálnej rodine. Ak je moc rozložená rovnomerne medzi muža a ženu, hovoríme o egalitárnej rodine.

 Odvodzovanie  pôvodu  potomstva  a dedičských  práv  -  rozdeľuje  rodiny  na  tri  typy. Ak  pri  určovaní       pôvodu  detí  vychádzame  z rodiny  otca,  ide  o patrilineárny  pôvod. Ak výlučne z rodiny matky, ide o matrilineárny pôvod. Ak vychádzame z oboch rodín, ide o bilaterálny pôvod (Giddens, 1999).

Vývojové štádia rodiny

 Každá    formujúca    sa    rodina    prechádza    ôsmimi    vývojovými     štádiami, ktoré sú charakteristické pre všetky rodiny. Jednotlivé vývojové štádia a ich časový rámec ako uvádza Hanzlíková a kol., 2006 s. 175 sú nasledovné:

I. Začínajúca sa rodina – od uzavretia manželstva po narodenie dieťaťa. 

II.Včasné rodičovstvo – od narodenia prvého dieťaťa po 30 mesiacov jeho veku

III. Rodina s predškolákom – najstaršie dieťa od 2,5 do 5 rokov

IV. Rodina so školopovinným dieťaťom – najstaršie dieťa od 6 do 13 rokov

V. Rodina s adolescentom – najstaršie dieťa od 13 do 20 rokov

VI. Zakladanie nového rodinného zväzku – odchod detí z domu

VII. Rodina v strednom veku – odchod posledného dieťaťa až dôchodok. 

VIII. Rodina v staršom až vysokom veku – dôchodok až smrť.

Svojpomocné skupiny

 Svojpomocné skupiny sú malé skupiny dobrovoľne sa združujúcich ľudí s podobnými zdravotnými a životnými problémami. Spoločným prežívaním situácii a vzájomnou emocionálnou podporou nachádzajú jednoduchšie riešenie svojho zložitého  zdravotného alebo sociálneho stavu. Ich hlavnou zásadou je: „pomáhaním druhému pomáham i sebe“ (Bártlová, S., Matulay, S., 2009, s. 82).

Typológia svojpomocných skupín

 Rozlišujeme štyri typy svojpomocných skupín:

• Skupiny zamerané na zmenu správania svojich členov. Majú snahu kontrolovať alebo odstrániť problematické správanie alkoholici, hazardní hráči.
• Skupiny združujúce ľudí v ťažkých stresových situáciách. Ich cieľom je znižovať pôvodný stres prostredníctvom vzájomnej podpory, výmenou osobných skúseností a rád. Patria sem aj ľudia s emocionálnymi problémami, chorí so zhubnými nádorovými ochoreniami a ich rodiny, jedinci s chronickými ochoreniami, rodiny s anamnézou Diagnóza a liečba onkologického ochorenia je často spojená s „prevrátením“  hodnôt,  ktoré  boli  dovtedy  dôležité.  Zrazu  ide  „len“ o prežitie, neskôr „len“ o zdravie, potom „len“ o financie, o prácu. Práve pacient, u ktorého sa podarilo dosiahnuť dlhodobú remisiu alebo vyliečenie zo zhubného nádorového  ochorenia  z lekárskeho  hľadiska,  začína  byť  v plnom  slova  zmysle „pacientom“ ošetrovateľstva.  Lekára  potrebuje  len  na  pravidelnú  kontrolu.  Ale na každom kroku potrebuje sestru. Od sestry očakáva pomoc, podporu, navigáciu, empatiu – niekedy je schopný to aj zneužívať. Ale na problémy, o ktorých „sa nehovorí“,  ani sestra  nestačí. Preto upozorniť pacienta na svojpomocné skupiny (napr. stomici) býva úlohou sestry, ktorá vyžaduje celú jej osobnosť, pozornosť, empatiu, odbornosť i ľudský takt.

Skupiny orientované  na  prežitie.  Skladajú  sa  z členov,  ktorých  spoločnosť  označuje za jedincov odchyľujúcich sa od normy alebo ich diskriminuje pre hodnoty, ktoré vyzdvihujú, prípadne pre ich spôsob života. Cieľom týchto skupín je pomoc pri zvyšovaní sebaúcty a pozitívneho obrazu o sebe u jej členov vzájomnou podporou a rastom sebauvedomenia, zlepšovaním ich postavenia pôsobením na spoločenské postoje a normy. Sem patria napríklad skupiny pre rast uvedomenia žien, skupiny bojujúce za práva homosexuálov a podobne.

Skupiny zamerané na osobný rozvoj a sebarealizáciu. Členov spája najmä presvedčenie, že si účastníci v skupine môžu navzájom zlepšiť kvalitu svojho života (Bútora, M. 1991, s. 43-45).

Charakteristiky a znaky svojpomocnej skupiny

 Každá skupina zameraná na svojpomoc je charakteristická ako uvádza Bútora, M. 1991, s. 42 nasledovnými znakmi: rovnaký, spoločný  osud,  skúsenosť, symptóm,  stav alebo postihnutie členov, možnosť poskytnutia vzájomnej pomoci (zdravotníckej, emocionálnej, právnej, technickej, administratívne- sociálnej a pod.), vzájomné poskytovanie informácii, rád a sprostredkovanie odborných poznatkov, osobná účasť, individuálna zainteresovanosť každého člena je charakteristická nehierarchickou štruktúrou, rovnocennosťou  a rovnoprávnosťou  členov,  je   zdrojom   posilňovania   ega,   zdrojom pre zlepšenie psychologického fungovania, miestom poskytovania emocionálnej podpory, umožňuje byť sebestačným, autonómnym, spoliehať sa na vlastné sily, v skupine sa uplatňuje „princíp pomáhajúceho“ – na pomoci druhého najviac získava ten kto pomoc poskytuje, pretože ho to posilňuje a podporuje v žiaducom konaní, vymedzuje sa spoločný cieľ, hlavným cieľom je poskytovať pomoc a podporu svojim členom pri vyrovnávaní sa s ich problémami, orientuje sa na konanie – spoločne vykonávaná činnosť, aktívne sociálne učenie prostredníctvom konania, je charakteristická spontánnym vznikom, autonómiou, samoreguláciou, demokratickým vedením, nevyhnutná je kolektívna energia a vôľa, skupinové cítenie, každý jedinec si svoje pocity a postoje overuje u ostatných členov skupiny, má určitý kódex pravidiel správania sa, istých presvedčení, spoločných ideológii podľa ktorého chce aby sa určitý člen správal, poskytuje siete pre spoločenské styky, spoločenský život.

Ošetrovateľstvo a svojpomocné skupiny

 Úlohou ošetrovateľstva je pomôcť klientovi/pacientovi pri uspokojovaní jeho potrieb. Sestra má preto povinnosť nájsť vhodný spôsob podpory sebaopatery telesnej, duševnej, sociálnej, či duchovnej. Na základe informácii o klientovi posúdi možnosť pomoci účinnej a dostupnej    svojpomocnej     skupiny.     K hlavným     funkciám     sestry     v     súvislosti so svojpomocnými skupinami ako uvádza Kozierová a kol.,1999 patrí: vykonávať úlohu pozorovateľa, deliť sa o svoje odborné vedomosti, pomôcť členom klubu získať potrebné vedomosti, zručnosti a schopnost, informovať klienta/pacienta o činnosti svojpomocných skupín a klubov a podporiť jeho účasť v nich (ak je žiaduca), ak je to vhodné, byť členom svojpomocnej skupiny, pomáhať prekonať v klube, svojpomocnej skupine krízové obdobie. V súčasnosti sa združujú kluby, svojpomocné skupiny do celonárodných združení, asociácii, ktoré majú za úlohu riešiť problémy danej skupiny v zmysle celonárodného prípadne medzinárodného charakteru. Ako príklad môžeme uviesť Úniu nevidiacich a slabozrakých, A-klub (abstinentský – patrí medzi najstaršie v SR), Cardio-klub (Bártlová, S., Matulay, S.,2009, s. 82). Novšie sa združujú napr. aj mamičky kojencov v rámci laktačného poradenstva, tehotné ženy.

Záver

 Poslanie rodiny je jedinečné, nenahraditeľné. Žiadna iná spoločenská inštitúcia nedokáže  nahradiť,  zastúpiť  prínos  a  spoločenské  funkcie,  ktoré  plní  rodina. Rodina je priestor, kde dochádza k plodeniu, k ich výchove a rozvoju osobnosti, k zabezpečeniu ekonomických a materiálnych  potrieb  jej  členov.  Rodičia  – otcovia  a  matky  –  plnia při výchove  dieťaťa  navzájom  sa  doplňujúce  role.  Rodina  slúži  k  zabezpečeniu  blaha a rozvoju svojich členov. Inštitúcia rodiny, ktorá napĺňa takéto spoločensky prospešné poslanie je hodná ochrany, podpory a rešpektu.

Zoznam použitej literatúry:

1. Bútora, M. 1991. Překročit  svůj stín. 2. vyd. Praha: Vydavateľstvo Avicenum,    1991. ISBN 80-201-0086-5.
2. Bártlová, S.; Matulay, S. 2009. Sociológia zdravia, choroby a rodiny. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 2009. 142 s. ISBN 978-80-8063-306-6.
3. Kopecká, K.; Kopecký, P. 1998. Zdravie a klinika chorôb. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1998. ISBN 80-8063-010-0.
4. Kozierová, B., Erbová, G., Olivierová, R., 1995. Ošetrovateľstvo1. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1995. ISBN 80-217-0528-0.
5. Giddens, A. 1999. Sociologie. Vydavateľstvo Argo, 1999. ISBN 80-7203-124-4.
6. Hanzlíková, A.  a  kol.  2006.  Komunitné  ošetrovateľstvo.  2.  Nezmenené  vydanie.  Martin: vydavateľstvo Osveta, 2006. 280 s. ISBN 80-8063-213-8.