Konference: 2011 16. ročník odborného sympózia na téma Onkologie v gynekologii a mammologii
Kategorie: Podpůrná onkologická léčba, výživa nemocných a ošetřovatelská péče
Téma: Postery
Číslo abstraktu: P05
Autoři: I. Gulášová; MUDr. Ing. Ján Breza ml., Ph.D.; Mgr. Jana Švecová; MUDr. Renata Neumanová, Ph.D., MBA
Súhrn
Psychický stres u ľudí s terminálnym ochorením predstavuje výrazný klinický problém. Vedecké výskumy dokázali, že množstvo a závažnosť problémov pacienta v dobe stanovenia diagnózy môžu výrazne ovplyvniť výskyt úzkosti a depresie v neskoršom štádiu ochorenia. Pacienti trpiaci úzkostnými a depresívnymi stavmi obvykle o svojich problémoch hovoria menej, skôr sa zverujú s telesnými problémami než psychosociálnymi a podľa niektorých štúdií majú dokonca často krát tendenciu úplne zamlčať svoje problémy. Nevyhnutným predpokladom efektívneho terapeutického rozhovoru sú výborné komunikačné schopnosti zdravotníkov, prostredníctvom ktorých by sa mali odhaliť pacientove hlavné problémy za účelom pomôcť mu pri zdôverovaní sa i prijímaní nepríjemných správ a tým spolupracovať pri liečbe.
Kľúčové slová
pacient, paliatívna starostlivosť, komunikácia, depresia, úzkosť, terminálne štádium ochorenia
Úvod
Výskum v posledných niekoľkých desaťročiach ukázal, že dobrá komunikácia je nevyhnutným základom interakcií medzi zdravotníckymi pracovníkmi a ľuďmi aj s terminálnym ochorením. Podľa výsledkov výskumu môže dobrá komunikácia nielen pozitívne ovplyvniť psychický stav a kvalitu života ľudí s nevyliečiteľným ochorením, ale môže tiež napomôcť v zmiernení telesných symptómov. Umenie komunikovať môžeme považovať za hlavný aspekt ošetrovateľského hodnotenia a starostlivosti o pacienta, ktorému je poskytovaná paliatívna starostlivosť, i o rodinu pacienta.
Mnoho ľudí si myslí, že majú dobré komunikačné schopnosti. Je možné si to overiť dotazníkom sebahodnotenia komunikačných schopností, v ktorom si zodpovieme nasledujúce otázky:
Ako hodnotíte svoje poznatky a skúsenosti o vplyve komunikácie na pacientov v zariadení paliatívnej starostlivosti?
Dokážete hovoriť s pacientmi, ktorí sú v terminálnom štádiu ochorenia o ich psychických problémoch?
Dokážete komunikovať s rozrušenými pacientmi?
Dokážete odporučiť pacienta v psychickom strese inému zdravotníckemu profesionálovi? Dokážete komunikovať s úzkostlivým pacientom?
Dôsledky neprofesionálnej a nevhodnej komunikácie zdravotníckych pracovníkov na pacienta v paliatívnej zdravotnej a ošetrovateľskej starostlivosti
Psychický stres u ľudí s terminálnym ochorením predstavuje výrazný klinický problém. Pokiaľ problémy týchto ľudí zostanú skryté, môže sa stres prejaviť ako vážnejšia aktívna porucha. Môže ísť o prejavy depresie, úzkosti, smútku a problém s adaptáciou. Štúdie u pacientov s malignym ochorením sústavne ukazujú, že 30% z nich trpí afektívnou poruchou v dôsledku diagnózy či liečby. Riziko rozvoja afektívnej poruchy pozitívne koreluje so zložitosťou liečebných zákrokov, nepriaznivými vedľajšími účinkami a rôznymi neidentifikovanými obavami. V zariadeniach paliatívnej starostlivosti sa môžu afektívne poruchy vyskytovať až u 77% pacientov s pokročilým ochorením. Psychiatrické problémy sa zhoršujú vplyvom liekov a negatívne vnímaných symptómov, ako je napr. bolesť /Wasserman, 2008/. Organické poruchy, ktoré spôsobujú zmätenosť a delírium, sú príčinou vyššieho percenta psychiatrických konzultácií u terminálne chorých a starších pacientov v porovnaní s bežnou populáciou. Diagnóza a liečba terminálneho ochorenia vyvolávajú u postihnutých pacientov a ich rodinných príslušníkov početné obavy, ktoré sa líšia v závislosti od povahy ochorenia a liečby. K týmto problémom je dôležité pristupovať individuálne – podľa toho, koľko a aké informácie chce pacient získať a ako zvláda náročné životné situácie. Neriešené psychické, fyzické a praktické problémy majú zhubný dopad na pacientov stav. Je dokázané, že problémy pacienta v dobe stanovenia diagnózy môžu súvisieť so stupňom emocionálneho stresu po šiestich mesiacoch od stanovenia diagnózy. Iné vedecké výskumy dokázali, že množstvo a závažnosť problémov pacienta v dobe stanovenia diagnózy môžu výrazne ovplyvniť výskyt úzkosti a depresie v neskoršom štádiu ochorenia, i to, ako bude pacient zvládať náročné situácie. Podľa niektorých výskumných štúdií existuje vzájomná súvislosť medzi stupňom psychického stresu a tým, či sa pacient zveril so svojimi problémami. Napríklad pacienti v hospici, ktorí mali viac obáv a starostí, vykazovali vyššiu úzkosť a depresiu /Jankovský, 2003/. Pacienti trpiaci úzkostnými a depresívnymi stavmi obvykle o svojich problémoch hovoria menej, pacienti sa skôr zverujú s telesnými problémami než psychosociálnymi a podľa niektorých štúdií pacienti zamlčali svoje problémy vo viac ako 60%, čo poukazuje na ich stav psychickej tiesne /Kübler-Ross, 1995/. Pacienti v zariadeniach paliatívnej starostlivosti, ktorí trpia depresiami a pocitmi beznádeje, si častejšie prajú zomrieť. Podľa jednej štúdie bolo želanie zomrieť štvornásobné u depresívnych pacientov oproti tím, ktorí depresiou netrpeli. Tieto zistenia sú veľmi dôležité pre schopnosť zdravotníkov identifikovať psychickú tieseň a problémy pacienta v zariadeniach paliatívnej starostlivosti.
Komunikácia ako účinný nástroj
Efektívna komunikácia je nevyhnutná vzhľadom k tomu, že aby mohli pacienti (a ich rodiny) rozhodovať o svojej starostlivosti, potrebujú informácie o možnostiach liečby, prognóze a vedľajších účinkoch liečby. Pacienti a rodinní príslušníci potrebujú od sestier a ďalších zdravotníckych pracovníkov profesionálne rady, ktoré im pomôžu pri rozhodovaní, znížia neistotu ohľadom výsledku liečby, umožnia reálne zhodnotiť vlastnú situáciu a kognitívne a emocionálne sa pripraviť na budúcnosť Kirchhoff, 2007/.
Efektívna komunikácia vyžaduje okrem poznatkov i skúsenosti a zručnosti. Sestry potrebujú poznať pravdepodobné príčiny pacientovej tiesne v danej situácii a musia byť schopné odhadnúť skryté problémy či obavy. Nevyhnutným predpokladom efektívneho terapeutického rozhovoru sú výborné komunikačné praktické schopnosti.
Podľa Maguire efektívna komunikácia teda umožní: zistiť pacientove hlavné problémy a pocity, pomôcť mu pri predávaní i prijímaní nepríjemných správ, spolupracovať pri rozhodovaní o liečbe, sledovať nepriaznivé reakcie pacienta (telesné i psychické) /Germain, 1980/.
Zdrojom komunikačných problémov môžu byť problémy na strane pacienta, rovnako ako i na strane sestry a ďalších zdravotníckych pracovníkov.
Bariéry na strane pacienta
Neochota zveriť sa s problémami
Pacienti sa z množstva rôznych dôvodov nechcú zveriť so svojimi starosťami sestrám a ďalším zdravotníckym pracovníkom, veľké ťažkosti im robí hovoriť o svojich psychických problémoch. Často si myslia, že sestry majú priveľa práce na to, aby sa starali o niečo iné než o fyzické aspekty ochorenia a liečby, alebo sa obávajú príznakov psychiatrických problémov. Možno s ohľadom na povahu terminálneho ochorenia si pacienti často myslia, že psychické problémy sú nevyhnutnou súčasťou ich situácie a vlastne sa s tým nedá nič robiť /O’Connor, 2005/.
Rozhovor o psychických problémoch môže vyvolať nepríjemné a bolestné pocity. Pacienti s terminálnym ochorením môžu tieto pocity považovať za veľmi ohrozujúce, preto sa s nimi nechcú zveriť v rodine či tým, ktorí sa o nich starajú /Eues, 2007/. Pokiaľ zostanú emocionálne problémy skryté, môžu vyústiť do stavov úzkosti, depresie, sociálnej izolácie a beznádeje. Sestry v paliatívnej starostlivosti majú kľúčovú rolu v príprave pacienta na umieranie. To, že pomôžu pacientom hovoriť o tom, čoho sa najviac obávajú, môže mať veľmi pozitívny vplyv na kvalitu života pacientov v terminálnom štádiu ochorenia.
Individuálne preferencie spôsobu komunikácie
Komunikáciu s pacientom taktiež ovplyvňuje poznanie či nepoznanie toho, čo chce pacient o svojom ochorení a liečbe vedieť. Výskumy ukazujú, že pacienti vyžadujú individuálny prístup k informovaniu o ich zdravotnom stave, a tento prístup musí brať do úvahy úroveň a množstvo informácií, ktoré každý pacient požaduje. Nenaplnenie obsahu a spôsobu poskytovania informácií s tým, čo pacient vyžaduje, môže byť taktiež príčinou úzkosti. Podľa viacerých štúdií však väčšina pacientov s rakovinou chce poznať svoju diagnózu a prognózu /Křivohlavý, 1989/.
Ak chceme, aby pacient poskytol dôležité informácie, respektíve sa zdôveril so svojimi problémami, odporúčame použiť otvorené a cielené otázky so zameraním sa na psychosociálnu oblasť problémov, pričom používať empatický prístup a intuíciu /Munzarová, 2005/.
Multikultúrne problémy ovplyvňujúce komunikáciu
V paliatívnej zdravotnej a ošetrovateľskej starostlivosti musíme predpokladať existenciu kultúrnych odlišností a s tým aj novovzniknuté súvisiace problémy. Pacienti sa obracajú ku svojmu kultúrnemu dedičstvu a zvykom predovšetkým v dobe veľkých životných udalostí. V paliatívnej starostlivosti sa neustále rieši, či utajiť informácie pred pacientmi niektorých etník a kultúr. V niektorých prípadoch môžu rodinný príslušníci požadovať, aby umierajúcemu nebola oznámená prognóza. Tento rozpor robí rozhodovanie veľmi zložitým a pre lekárov a sestry predstavuje veľký problém.
Záver
Návod k tomu, ako sa vyrovnať s kultúrnymi odlišnosťami pri vytváraní vzťahov medzi pacientom a jeho rodinou na jednej strane a zdravotníkom na strane druhej, poskytol vo svojej práci Egan (1998). Hoci si uvedomuje, že je potrebné získať čo najviac informácií o rôznych etnických skupinách, zdôrazňuje, že zdravotník by mal na prvé miesto klásť potreby pacienta, zaistiť, aby osobné hodnoty ošetrujúceho nemali negatívny vplyv na záujmy pacienta, vyvarovať sa kultúrnych stereotypov a generalizácií, pretože odlišnosti vnútri skupiny sú často oveľa silnejšie než rozdiely medzi skupinami.
Adresa autorky: Doc. PhDr. Ivica Gulášová, PhD., Narcisová 40, 821 01 Bratislava
Psychický stres u ľudí s terminálnym ochorením predstavuje výrazný klinický problém. Vedecké výskumy dokázali, že množstvo a závažnosť problémov pacienta v dobe stanovenia diagnózy môžu výrazne ovplyvniť výskyt úzkosti a depresie v neskoršom štádiu ochorenia. Pacienti trpiaci úzkostnými a depresívnymi stavmi obvykle o svojich problémoch hovoria menej, skôr sa zverujú s telesnými problémami než psychosociálnymi a podľa niektorých štúdií majú dokonca často krát tendenciu úplne zamlčať svoje problémy. Nevyhnutným predpokladom efektívneho terapeutického rozhovoru sú výborné komunikačné schopnosti zdravotníkov, prostredníctvom ktorých by sa mali odhaliť pacientove hlavné problémy za účelom pomôcť mu pri zdôverovaní sa i prijímaní nepríjemných správ a tým spolupracovať pri liečbe.
Kľúčové slová
pacient, paliatívna starostlivosť, komunikácia, depresia, úzkosť, terminálne štádium ochorenia
Úvod
Výskum v posledných niekoľkých desaťročiach ukázal, že dobrá komunikácia je nevyhnutným základom interakcií medzi zdravotníckymi pracovníkmi a ľuďmi aj s terminálnym ochorením. Podľa výsledkov výskumu môže dobrá komunikácia nielen pozitívne ovplyvniť psychický stav a kvalitu života ľudí s nevyliečiteľným ochorením, ale môže tiež napomôcť v zmiernení telesných symptómov. Umenie komunikovať môžeme považovať za hlavný aspekt ošetrovateľského hodnotenia a starostlivosti o pacienta, ktorému je poskytovaná paliatívna starostlivosť, i o rodinu pacienta.
Mnoho ľudí si myslí, že majú dobré komunikačné schopnosti. Je možné si to overiť dotazníkom sebahodnotenia komunikačných schopností, v ktorom si zodpovieme nasledujúce otázky:
Ako hodnotíte svoje poznatky a skúsenosti o vplyve komunikácie na pacientov v zariadení paliatívnej starostlivosti?
Dokážete hovoriť s pacientmi, ktorí sú v terminálnom štádiu ochorenia o ich psychických problémoch?
Dokážete komunikovať s rozrušenými pacientmi?
Dokážete odporučiť pacienta v psychickom strese inému zdravotníckemu profesionálovi? Dokážete komunikovať s úzkostlivým pacientom?
Dôsledky neprofesionálnej a nevhodnej komunikácie zdravotníckych pracovníkov na pacienta v paliatívnej zdravotnej a ošetrovateľskej starostlivosti
Psychický stres u ľudí s terminálnym ochorením predstavuje výrazný klinický problém. Pokiaľ problémy týchto ľudí zostanú skryté, môže sa stres prejaviť ako vážnejšia aktívna porucha. Môže ísť o prejavy depresie, úzkosti, smútku a problém s adaptáciou. Štúdie u pacientov s malignym ochorením sústavne ukazujú, že 30% z nich trpí afektívnou poruchou v dôsledku diagnózy či liečby. Riziko rozvoja afektívnej poruchy pozitívne koreluje so zložitosťou liečebných zákrokov, nepriaznivými vedľajšími účinkami a rôznymi neidentifikovanými obavami. V zariadeniach paliatívnej starostlivosti sa môžu afektívne poruchy vyskytovať až u 77% pacientov s pokročilým ochorením. Psychiatrické problémy sa zhoršujú vplyvom liekov a negatívne vnímaných symptómov, ako je napr. bolesť /Wasserman, 2008/. Organické poruchy, ktoré spôsobujú zmätenosť a delírium, sú príčinou vyššieho percenta psychiatrických konzultácií u terminálne chorých a starších pacientov v porovnaní s bežnou populáciou. Diagnóza a liečba terminálneho ochorenia vyvolávajú u postihnutých pacientov a ich rodinných príslušníkov početné obavy, ktoré sa líšia v závislosti od povahy ochorenia a liečby. K týmto problémom je dôležité pristupovať individuálne – podľa toho, koľko a aké informácie chce pacient získať a ako zvláda náročné životné situácie. Neriešené psychické, fyzické a praktické problémy majú zhubný dopad na pacientov stav. Je dokázané, že problémy pacienta v dobe stanovenia diagnózy môžu súvisieť so stupňom emocionálneho stresu po šiestich mesiacoch od stanovenia diagnózy. Iné vedecké výskumy dokázali, že množstvo a závažnosť problémov pacienta v dobe stanovenia diagnózy môžu výrazne ovplyvniť výskyt úzkosti a depresie v neskoršom štádiu ochorenia, i to, ako bude pacient zvládať náročné situácie. Podľa niektorých výskumných štúdií existuje vzájomná súvislosť medzi stupňom psychického stresu a tým, či sa pacient zveril so svojimi problémami. Napríklad pacienti v hospici, ktorí mali viac obáv a starostí, vykazovali vyššiu úzkosť a depresiu /Jankovský, 2003/. Pacienti trpiaci úzkostnými a depresívnymi stavmi obvykle o svojich problémoch hovoria menej, pacienti sa skôr zverujú s telesnými problémami než psychosociálnymi a podľa niektorých štúdií pacienti zamlčali svoje problémy vo viac ako 60%, čo poukazuje na ich stav psychickej tiesne /Kübler-Ross, 1995/. Pacienti v zariadeniach paliatívnej starostlivosti, ktorí trpia depresiami a pocitmi beznádeje, si častejšie prajú zomrieť. Podľa jednej štúdie bolo želanie zomrieť štvornásobné u depresívnych pacientov oproti tím, ktorí depresiou netrpeli. Tieto zistenia sú veľmi dôležité pre schopnosť zdravotníkov identifikovať psychickú tieseň a problémy pacienta v zariadeniach paliatívnej starostlivosti.
Komunikácia ako účinný nástroj
Efektívna komunikácia je nevyhnutná vzhľadom k tomu, že aby mohli pacienti (a ich rodiny) rozhodovať o svojej starostlivosti, potrebujú informácie o možnostiach liečby, prognóze a vedľajších účinkoch liečby. Pacienti a rodinní príslušníci potrebujú od sestier a ďalších zdravotníckych pracovníkov profesionálne rady, ktoré im pomôžu pri rozhodovaní, znížia neistotu ohľadom výsledku liečby, umožnia reálne zhodnotiť vlastnú situáciu a kognitívne a emocionálne sa pripraviť na budúcnosť Kirchhoff, 2007/.
Efektívna komunikácia vyžaduje okrem poznatkov i skúsenosti a zručnosti. Sestry potrebujú poznať pravdepodobné príčiny pacientovej tiesne v danej situácii a musia byť schopné odhadnúť skryté problémy či obavy. Nevyhnutným predpokladom efektívneho terapeutického rozhovoru sú výborné komunikačné praktické schopnosti.
Podľa Maguire efektívna komunikácia teda umožní: zistiť pacientove hlavné problémy a pocity, pomôcť mu pri predávaní i prijímaní nepríjemných správ, spolupracovať pri rozhodovaní o liečbe, sledovať nepriaznivé reakcie pacienta (telesné i psychické) /Germain, 1980/.
Zdrojom komunikačných problémov môžu byť problémy na strane pacienta, rovnako ako i na strane sestry a ďalších zdravotníckych pracovníkov.
Bariéry na strane pacienta
Neochota zveriť sa s problémami
Pacienti sa z množstva rôznych dôvodov nechcú zveriť so svojimi starosťami sestrám a ďalším zdravotníckym pracovníkom, veľké ťažkosti im robí hovoriť o svojich psychických problémoch. Často si myslia, že sestry majú priveľa práce na to, aby sa starali o niečo iné než o fyzické aspekty ochorenia a liečby, alebo sa obávajú príznakov psychiatrických problémov. Možno s ohľadom na povahu terminálneho ochorenia si pacienti často myslia, že psychické problémy sú nevyhnutnou súčasťou ich situácie a vlastne sa s tým nedá nič robiť /O’Connor, 2005/.
Rozhovor o psychických problémoch môže vyvolať nepríjemné a bolestné pocity. Pacienti s terminálnym ochorením môžu tieto pocity považovať za veľmi ohrozujúce, preto sa s nimi nechcú zveriť v rodine či tým, ktorí sa o nich starajú /Eues, 2007/. Pokiaľ zostanú emocionálne problémy skryté, môžu vyústiť do stavov úzkosti, depresie, sociálnej izolácie a beznádeje. Sestry v paliatívnej starostlivosti majú kľúčovú rolu v príprave pacienta na umieranie. To, že pomôžu pacientom hovoriť o tom, čoho sa najviac obávajú, môže mať veľmi pozitívny vplyv na kvalitu života pacientov v terminálnom štádiu ochorenia.
Individuálne preferencie spôsobu komunikácie
Komunikáciu s pacientom taktiež ovplyvňuje poznanie či nepoznanie toho, čo chce pacient o svojom ochorení a liečbe vedieť. Výskumy ukazujú, že pacienti vyžadujú individuálny prístup k informovaniu o ich zdravotnom stave, a tento prístup musí brať do úvahy úroveň a množstvo informácií, ktoré každý pacient požaduje. Nenaplnenie obsahu a spôsobu poskytovania informácií s tým, čo pacient vyžaduje, môže byť taktiež príčinou úzkosti. Podľa viacerých štúdií však väčšina pacientov s rakovinou chce poznať svoju diagnózu a prognózu /Křivohlavý, 1989/.
Ak chceme, aby pacient poskytol dôležité informácie, respektíve sa zdôveril so svojimi problémami, odporúčame použiť otvorené a cielené otázky so zameraním sa na psychosociálnu oblasť problémov, pričom používať empatický prístup a intuíciu /Munzarová, 2005/.
Multikultúrne problémy ovplyvňujúce komunikáciu
V paliatívnej zdravotnej a ošetrovateľskej starostlivosti musíme predpokladať existenciu kultúrnych odlišností a s tým aj novovzniknuté súvisiace problémy. Pacienti sa obracajú ku svojmu kultúrnemu dedičstvu a zvykom predovšetkým v dobe veľkých životných udalostí. V paliatívnej starostlivosti sa neustále rieši, či utajiť informácie pred pacientmi niektorých etník a kultúr. V niektorých prípadoch môžu rodinný príslušníci požadovať, aby umierajúcemu nebola oznámená prognóza. Tento rozpor robí rozhodovanie veľmi zložitým a pre lekárov a sestry predstavuje veľký problém.
Záver
Návod k tomu, ako sa vyrovnať s kultúrnymi odlišnosťami pri vytváraní vzťahov medzi pacientom a jeho rodinou na jednej strane a zdravotníkom na strane druhej, poskytol vo svojej práci Egan (1998). Hoci si uvedomuje, že je potrebné získať čo najviac informácií o rôznych etnických skupinách, zdôrazňuje, že zdravotník by mal na prvé miesto klásť potreby pacienta, zaistiť, aby osobné hodnoty ošetrujúceho nemali negatívny vplyv na záujmy pacienta, vyvarovať sa kultúrnych stereotypov a generalizácií, pretože odlišnosti vnútri skupiny sú často oveľa silnejšie než rozdiely medzi skupinami.
Adresa autorky: Doc. PhDr. Ivica Gulášová, PhD., Narcisová 40, 821 01 Bratislava
Datum přednesení příspěvku: 7. 1. 2011
