Konference: 2011 16. ročník odborného sympózia na téma Onkologie v gynekologii a mammologii
Kategorie: Psychoonkologie
Téma: Zátěžové situace pro středně zdravotnický personál
Číslo abstraktu: 057
Autoři: I. Gulášová; MUDr. Ing. Ján Breza ml., Ph.D.; RNDr. Zuzana Bačíková, Ph.D.; MUDr. Renata Neumanová, Ph.D., MBA
Súhrn
Cieľom prieskumu bolo zistiť názory sestier pracujúcich na detskej onkologickej klinike na komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť a prístup k detským pacientom. Väčšia časť opýtaných sestier uviedla, že má pocit, že počas štúdia bola len čiastočne pripravená na prácu s deťmi s onkologickým ochorením. Niektoré sestry uviedli, že tento stav pripisujú nedostatočnému počtu klinickej praxe na detskom oddelení, teda nedostatku kontaktu s pacientom. Uviedli, že detská onkológia takmer absentovala v klinickej praxi. Takmer tri štvrtiny počtu opýtaných sestier uviedlo, že si počas praxe všimli, že len niektorí rodičia pripravia dieťa na hospitalizáciu v nemocnici po psychickej stránke, dokonca aj nepripravia vôbec. Sestry si uvedomujú, že je potrebné prispôsobiť úroveň a spôsob informovanosti onkologicky chorého dieťaťa jeho individualite, čiže veku, rozumovým schopnostiam, psychickému stavu, miere úzkostlivosti, úzkosti, strachu a podobne.
Kľúčové slová
detský pacient, onkologické ochorenie, psychika dieťaťa, detská onkológia
Úvod
Umiestnenie v nemocnici je výraznou zmenou v živote človeka. Dvojnásobne to platí u detí, kedy sa narúšajú silné citové väzby medzi dieťaťom a jeho najbližšími, najmä rodičmi, preto je veľmi dôležitá príprava dieťaťa na hospitalizáciu a prístup k nemu počas prijímania a v priebehu pobytu v nemocnici. Dieťa sa hospitalizáciou dostáva do iného prostredia. Narušuje sa bežný denný režim dieťaťa, dieťa má menej príležitostí na pohyb a hru a je do určitej miery sociálne izolované. Každé umiestnenie v nemocnici možno pokladať za veľkú záťaž pre celý detský organizmus a psychiku. Dieťa treba neustále niečím zamestnávať, aby nemalo čas báť sa. Počas bolestivého výkonu sa s ním treba rozprávať tichým a upokojujúcim hlasom. Prihováranie má význam aj pre menšie deti, lebo i na ne priaznivo pôsobí prívetivý ľudský hlas. Správanie dieťaťa počas bolestivého výkonu je výrazne ovplyvnené interakciou rodičov s dieťaťom. Reakcia na bolesť je výraznejšia, keď rodičia dávajú dieťaťu priamo najavo svoj strach. Účasť rodičov pri bolestivých výkonoch je zväčša prospešná. Na prípravu zvládania bolesti deťmi, ale aj ich rodičmi boli vypracované dva typy programov.
Cieľ, metóda prieskumu
Cieľom bolo zistiť názory sestier pracujúcich na detskej onkologickej klinike týkajúce sa komplexnej ošetrovateľskej starostlivosti a prístupu k detským pacientom.
Základnou prieskumnou metódou bol dotazník vlastnej konštrukcie, ktorý obsahoval 5 zatvorených položiek s viacerými možnosťami odpovedí. Respondenti si z uvedených možností vybrali len jednu, ktorá najviac zodpovedala ich skúsenostiam s danou problematikou.
Vzorku respondentov výskumnej tvorilo 60 sestier pracujúcich v Detskej fakultnej nemocnici a vo Fakultnej nemocnici v Trenčíne – /onkologické kliniky/.
Pracovné hypotézy
H1: Predpokladáme, že budúce sestry neboli počas štúdia dostatočne pripravené na prácu s detským pacientom s onkologickým ochorením.
H2: Predpokladáme, že sestry si získavajú dôveru a spoluprácu dieťaťa milým a trpezlivým prístupom.
H3: Predpokladáme, že rodičia nepripravili svoje dieťa po psychickej stránke na dostatočnej úrovni na hospitalizáciu.
H4: Predpokladáme, že sestry prispôsobujú úroveň informovanosti dieťaťa jeho individualite.
Základný súbor respondentov tvorilo 60 sestier vo veku od 25 do 49 rokov, najviac vo vekovej skupine od 30 do 40 rokov, tieto sestry predstavujú 46%z celkového počtu respondentov. Priemerný vek sestier je 33 rokov.
Najviac sestier, ktoré sa zúčastnili prieskumu, tvoria absolventky SZŠ v odbore detská sestra. Je ich 74%, tj. 45 z celkového počtu respondentov. Ostatné sú absolventkami VŠ – Bc. 21%, tj. 12, VŠ – Mgr. 5%, tj. 3 sestry
Zo 60 sestier, ktoré tvorili respondentskú vzorku, 54 pracuje na detskom oddelení, čo predstavuje 80% a 6 na ambulancii, čo predstavuje 20% zo všetkých respondentov.
Sestry tvoriace základný súbor respondentov majú odpracovaných najmenej 6 mesiacov a najviac 31 rokov praxe. Najpočetnejšiu skupinu tvoria tie, ktoré pracujú v danom odbore od 10 do 20 rokov. Priemerný počet rokov praxe u respondentiek je 13,5 rokov.
VYHODNOTENIE – NAŠE ZISTENIA Z PRIESKUMU
Tabuľka 1: ‘Myslíte si, že ste boli počas Vášho štúdia dostatočne pripravené na prácu s detským pacientom s onkologickým ochorením?’
Súčasťou položky 1 je podotázka. Na túto podotázku odpovedalo 6 respondentiek, ktoré na položku 1 odpovedali možnosťou c, čiže nie. Táto podotázka znela: ‘Ak Vás škola nepripravila dostatočne, čo podľa Vás treba zlepšiť?’ 6 respondentiek pokladalo za príčinu nedostatočné počty hodín klinickej praxe na detskom oddelení, čiže nedostatok kontaktu s pacientom, detská onkológia takmer absentovala v klinickej praxi.
Tabuľka 2: ‘Myslíte si, že práca sestry je náročná po….’
Tabuľka3: ‘Čím sa snažíte získať si dôveru a spoluprácu dieťaťa ?’
Na dotazníkovú položku 3 odpovedalo možnosťou d 18 respondentiek, čo predstavuje 30% zo všetkých opýtaných. Z toho 27 sestier uviedlo, že si získavajú dôveru a spoluprácu dieťaťa milým a trpezlivým prístupom a informovaním dieťaťa. Aj keď neuviedli odpoveď hračkami a hrou, neznamená to, že ich vo svojej práci a v prístupe k dieťaťu nevyužívajú.
Tabuľka 4:’Myslíte si, že rodičia dostatočne psychicky pripravia svoje onkologicky choré dieťa na pobyt v nemocnici (na diagnostické a terapeutické výkony) ?’
Tabuľka 5: ‘Myslíte si, že je dôležité informovať onkologicky choré dieťa primerane jeho veku a rozumovým schopnostiam o diagnóze, výkonoch a priebehu liečby ?’
Diskusia – vyhodnotenie pracovných hypotéz
Pracovná hypotéza 1,predpokladáme, že počas štúdia škola nepripraví na dostatočnej úrovni budúcu sestru na prácu s detským pacientom s onkologickým ochorením, sa nám potvrdila. Väčšina sestier, až 54%, uvádza, že ich škola pripravila na výkon ich povolania len čiastočne a 8%sestier uviedlo, že ich pripravila nedostatočne. Na otázku, v ktorej sme sa ich pýtali, čo treba zmeniť alebo zlepšiť v tejto príprave, sestry uvádzali, že treba zvýšiť počet hodín klinické praxe na detskom onkologickom oddelení a citlivejšie rozvíjať u študentiek zodpovedný prístup k práci.
Pracovná hypotéza 2, predpokladáme, že sestry si získavajú dôveru a spoluprácu dieťaťa milým a trpezlivým prístupom, sa nám potvrdila, pretože 44% sestier v dotazníku uviedlo, že pri získavaní dôvery dieťaťa využívajú najmä milý a trpezlivý prístup, ďalšiu veľkú skupinu, 26%, tvoria tie sestry, ktoré si detskú dôveru a spoluprácu získavajú informovaním dieťaťa o všetkom, čo sa sním bude diať, čím zároveň znižujú intenzitu strachu alebo úzkosti.
Pracovná hypotéza 3, predpokladáme, že rodičia nepripravia dostatočne po psychickej stránke svoje dieťa na hospitalizáciu, sa nám potvrdila. Až 74% sestier, zo skúmanej vzorky respondentov, na základe svojich skúseností uvádza, že len niektorí rodičia pripravia dieťa na hospitalizáciu a 26% uviedlo, rodičia nepripravia deti po psychickej stránke na taký výrazný zvrat v živote dieťaťa, ako je umiestnenie dieťaťa v nemocnici.
Pracovná hypotéza 4, predpokladáme, že sestry prispôsobujú mieru informovanosti dieťaťa jeho individualite, sa nám tiež potvrdila. Až 39 sestier zo 60 sestier, čo predstavuje až 64%, pokladajú za dôležité prispôsobiť úroveň a spôsob informovanosti onkologicky chorého dieťaťa jeho individualite, čiže veku, rozumovým schopnostiam, psychickému stavu, miere úzkostlivosti, úzkosti, strachu a podobne.
Záver
U programov orientovaných na rodinu je podstatné, aby boli rodičia detailne informovaní nielen o onkologickom ochorení dieťaťa, ale aj o priebehu všetkých zákrokoch, aby mohli posilňovať spoluprácu s dieťaťom. Programy orientované na dieťa – informovanosť zvyšuje úroveň dôvery dieťaťa k lekárom a sestrám a zároveň znižuje úzkosť alebo strach u dieťaťa. Nevyhnutná je pochvala dieťaťa po prekonanej bolesti, čím dieťa pozitívne motivujeme. Veľmi nesprávne je dieťa klamať, tým strácame jeho dôveru a zhoršujeme ďalšiu spoluprácu s malým pacientom.
Adresa autorky:
Doc. PhDr. Ivica Gulášová, PhD., Narcisová 40, 82101 Bratislava
Cieľom prieskumu bolo zistiť názory sestier pracujúcich na detskej onkologickej klinike na komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť a prístup k detským pacientom. Väčšia časť opýtaných sestier uviedla, že má pocit, že počas štúdia bola len čiastočne pripravená na prácu s deťmi s onkologickým ochorením. Niektoré sestry uviedli, že tento stav pripisujú nedostatočnému počtu klinickej praxe na detskom oddelení, teda nedostatku kontaktu s pacientom. Uviedli, že detská onkológia takmer absentovala v klinickej praxi. Takmer tri štvrtiny počtu opýtaných sestier uviedlo, že si počas praxe všimli, že len niektorí rodičia pripravia dieťa na hospitalizáciu v nemocnici po psychickej stránke, dokonca aj nepripravia vôbec. Sestry si uvedomujú, že je potrebné prispôsobiť úroveň a spôsob informovanosti onkologicky chorého dieťaťa jeho individualite, čiže veku, rozumovým schopnostiam, psychickému stavu, miere úzkostlivosti, úzkosti, strachu a podobne.
Kľúčové slová
detský pacient, onkologické ochorenie, psychika dieťaťa, detská onkológia
Úvod
Umiestnenie v nemocnici je výraznou zmenou v živote človeka. Dvojnásobne to platí u detí, kedy sa narúšajú silné citové väzby medzi dieťaťom a jeho najbližšími, najmä rodičmi, preto je veľmi dôležitá príprava dieťaťa na hospitalizáciu a prístup k nemu počas prijímania a v priebehu pobytu v nemocnici. Dieťa sa hospitalizáciou dostáva do iného prostredia. Narušuje sa bežný denný režim dieťaťa, dieťa má menej príležitostí na pohyb a hru a je do určitej miery sociálne izolované. Každé umiestnenie v nemocnici možno pokladať za veľkú záťaž pre celý detský organizmus a psychiku. Dieťa treba neustále niečím zamestnávať, aby nemalo čas báť sa. Počas bolestivého výkonu sa s ním treba rozprávať tichým a upokojujúcim hlasom. Prihováranie má význam aj pre menšie deti, lebo i na ne priaznivo pôsobí prívetivý ľudský hlas. Správanie dieťaťa počas bolestivého výkonu je výrazne ovplyvnené interakciou rodičov s dieťaťom. Reakcia na bolesť je výraznejšia, keď rodičia dávajú dieťaťu priamo najavo svoj strach. Účasť rodičov pri bolestivých výkonoch je zväčša prospešná. Na prípravu zvládania bolesti deťmi, ale aj ich rodičmi boli vypracované dva typy programov.
Cieľ, metóda prieskumu
Cieľom bolo zistiť názory sestier pracujúcich na detskej onkologickej klinike týkajúce sa komplexnej ošetrovateľskej starostlivosti a prístupu k detským pacientom.
Základnou prieskumnou metódou bol dotazník vlastnej konštrukcie, ktorý obsahoval 5 zatvorených položiek s viacerými možnosťami odpovedí. Respondenti si z uvedených možností vybrali len jednu, ktorá najviac zodpovedala ich skúsenostiam s danou problematikou.
Vzorku respondentov výskumnej tvorilo 60 sestier pracujúcich v Detskej fakultnej nemocnici a vo Fakultnej nemocnici v Trenčíne – /onkologické kliniky/.
Pracovné hypotézy
H1: Predpokladáme, že budúce sestry neboli počas štúdia dostatočne pripravené na prácu s detským pacientom s onkologickým ochorením.
H2: Predpokladáme, že sestry si získavajú dôveru a spoluprácu dieťaťa milým a trpezlivým prístupom.
H3: Predpokladáme, že rodičia nepripravili svoje dieťa po psychickej stránke na dostatočnej úrovni na hospitalizáciu.
H4: Predpokladáme, že sestry prispôsobujú úroveň informovanosti dieťaťa jeho individualite.
Základný súbor respondentov tvorilo 60 sestier vo veku od 25 do 49 rokov, najviac vo vekovej skupine od 30 do 40 rokov, tieto sestry predstavujú 46%z celkového počtu respondentov. Priemerný vek sestier je 33 rokov.
Najviac sestier, ktoré sa zúčastnili prieskumu, tvoria absolventky SZŠ v odbore detská sestra. Je ich 74%, tj. 45 z celkového počtu respondentov. Ostatné sú absolventkami VŠ – Bc. 21%, tj. 12, VŠ – Mgr. 5%, tj. 3 sestry
Zo 60 sestier, ktoré tvorili respondentskú vzorku, 54 pracuje na detskom oddelení, čo predstavuje 80% a 6 na ambulancii, čo predstavuje 20% zo všetkých respondentov.
Sestry tvoriace základný súbor respondentov majú odpracovaných najmenej 6 mesiacov a najviac 31 rokov praxe. Najpočetnejšiu skupinu tvoria tie, ktoré pracujú v danom odbore od 10 do 20 rokov. Priemerný počet rokov praxe u respondentiek je 13,5 rokov.
VYHODNOTENIE – NAŠE ZISTENIA Z PRIESKUMU
Tabuľka 1: ‘Myslíte si, že ste boli počas Vášho štúdia dostatočne pripravené na prácu s detským pacientom s onkologickým ochorením?’
Súčasťou položky 1 je podotázka. Na túto podotázku odpovedalo 6 respondentiek, ktoré na položku 1 odpovedali možnosťou c, čiže nie. Táto podotázka znela: ‘Ak Vás škola nepripravila dostatočne, čo podľa Vás treba zlepšiť?’ 6 respondentiek pokladalo za príčinu nedostatočné počty hodín klinickej praxe na detskom oddelení, čiže nedostatok kontaktu s pacientom, detská onkológia takmer absentovala v klinickej praxi.
Tabuľka 2: ‘Myslíte si, že práca sestry je náročná po….’
Tabuľka3: ‘Čím sa snažíte získať si dôveru a spoluprácu dieťaťa ?’
Na dotazníkovú položku 3 odpovedalo možnosťou d 18 respondentiek, čo predstavuje 30% zo všetkých opýtaných. Z toho 27 sestier uviedlo, že si získavajú dôveru a spoluprácu dieťaťa milým a trpezlivým prístupom a informovaním dieťaťa. Aj keď neuviedli odpoveď hračkami a hrou, neznamená to, že ich vo svojej práci a v prístupe k dieťaťu nevyužívajú.
Tabuľka 4:’Myslíte si, že rodičia dostatočne psychicky pripravia svoje onkologicky choré dieťa na pobyt v nemocnici (na diagnostické a terapeutické výkony) ?’
Tabuľka 5: ‘Myslíte si, že je dôležité informovať onkologicky choré dieťa primerane jeho veku a rozumovým schopnostiam o diagnóze, výkonoch a priebehu liečby ?’
Diskusia – vyhodnotenie pracovných hypotéz
Pracovná hypotéza 1,predpokladáme, že počas štúdia škola nepripraví na dostatočnej úrovni budúcu sestru na prácu s detským pacientom s onkologickým ochorením, sa nám potvrdila. Väčšina sestier, až 54%, uvádza, že ich škola pripravila na výkon ich povolania len čiastočne a 8%sestier uviedlo, že ich pripravila nedostatočne. Na otázku, v ktorej sme sa ich pýtali, čo treba zmeniť alebo zlepšiť v tejto príprave, sestry uvádzali, že treba zvýšiť počet hodín klinické praxe na detskom onkologickom oddelení a citlivejšie rozvíjať u študentiek zodpovedný prístup k práci.
Pracovná hypotéza 2, predpokladáme, že sestry si získavajú dôveru a spoluprácu dieťaťa milým a trpezlivým prístupom, sa nám potvrdila, pretože 44% sestier v dotazníku uviedlo, že pri získavaní dôvery dieťaťa využívajú najmä milý a trpezlivý prístup, ďalšiu veľkú skupinu, 26%, tvoria tie sestry, ktoré si detskú dôveru a spoluprácu získavajú informovaním dieťaťa o všetkom, čo sa sním bude diať, čím zároveň znižujú intenzitu strachu alebo úzkosti.
Pracovná hypotéza 3, predpokladáme, že rodičia nepripravia dostatočne po psychickej stránke svoje dieťa na hospitalizáciu, sa nám potvrdila. Až 74% sestier, zo skúmanej vzorky respondentov, na základe svojich skúseností uvádza, že len niektorí rodičia pripravia dieťa na hospitalizáciu a 26% uviedlo, rodičia nepripravia deti po psychickej stránke na taký výrazný zvrat v živote dieťaťa, ako je umiestnenie dieťaťa v nemocnici.
Pracovná hypotéza 4, predpokladáme, že sestry prispôsobujú mieru informovanosti dieťaťa jeho individualite, sa nám tiež potvrdila. Až 39 sestier zo 60 sestier, čo predstavuje až 64%, pokladajú za dôležité prispôsobiť úroveň a spôsob informovanosti onkologicky chorého dieťaťa jeho individualite, čiže veku, rozumovým schopnostiam, psychickému stavu, miere úzkostlivosti, úzkosti, strachu a podobne.
Záver
U programov orientovaných na rodinu je podstatné, aby boli rodičia detailne informovaní nielen o onkologickom ochorení dieťaťa, ale aj o priebehu všetkých zákrokoch, aby mohli posilňovať spoluprácu s dieťaťom. Programy orientované na dieťa – informovanosť zvyšuje úroveň dôvery dieťaťa k lekárom a sestrám a zároveň znižuje úzkosť alebo strach u dieťaťa. Nevyhnutná je pochvala dieťaťa po prekonanej bolesti, čím dieťa pozitívne motivujeme. Veľmi nesprávne je dieťa klamať, tým strácame jeho dôveru a zhoršujeme ďalšiu spoluprácu s malým pacientom.
Adresa autorky:
Doc. PhDr. Ivica Gulášová, PhD., Narcisová 40, 82101 Bratislava
Datum přednesení příspěvku: 7. 1. 2011
